equo

Keď občas sledujem ľudí, mám pocit, že sa zo sveta vytráca schopnosť ďakovať. A to je podľa mňa smutné. Prejaviť druhému vďaku, nie je len o tom byť zdvorilý, je to čosi viac. Keď tak uvažujem, možno by stálo za zváženie, či nepovažovať vďačnosť za cnosť. Často chceme stále viac a viac. Často berieme mnohé vecí ako samozrejmosť a zabúdame byť vďačný. Beriem ako samozrejmé, že mám strechu nad hlavou, beriem samozrejmé, že som zdravý, beriem samozrejmé, že mám kamarátov... Určite by ste si vedeli vybaviť ešte ďalšie prípady, čo človek často vníma ako samozrejmé. Možno, že samozrejmosť nie je najvhodnejšie slovo na pomenovanie toho, možno znie až príliš tvrdo... Nechám na Vás, ako to budete vnímať.

Vďačnosť však pomáha človeku pozerať sa na svet z iného uhlu. Zoberme si také ráno. Mnohí vstanú a už len šomrú, prečo nemohli spať dlhšie, prečo musia ísť do práce / školy... Ale ako často si uvedomíme, že sme sa, vôbec zobudili do ďalšieho dňa, že sme sa mohli vyspať niekde v teple... Mnohí sa neprebudia, nemajú možnosť opätovne sa nadýchnuť. Mnohí nemajú kde hlavu skloniť...

Včera, keď som išiel mestom, zastavil som sa za jedným bezdomovcom. Nie je to len tak nejaký bezdomovec. Miništruje v kostole, snaží sa evanjelizovať ľudí... To, že je bezdomovec som zistil až včera. Predával noviny na námestí a zastavil som sa na chvíľu. Rozprával mi svoj príbeh, svoju cestu životom, ako sa dostal tam kde je. Miestami som bol dojatý. Nie len kvôli jeho životnému putovaniu, ale aj preto, ako z neho vyžarovala radosť. Tá, okrem iného, plynula aj z vďačnosti. Videl som, ako je vďačný za každú maličkosť, bol vďačný, že sa má s kým porozprávať, bol vďačný, že bol prijatý ľuďmi, vďačný, že dostal možnosť žiť... Vtedy som si ešte viac uvedomil, aká je vďačnosť v živote človeka dôležitá.

Vďačnosť dáva človeku silu, dáva mu silu, aj keď nevládze. Keď sme vyčerpaný z nejakej aktivity a niekto nám povie úprimne ďakujem, usmeje sa, to nám dodáva silu. Silu a zmysel nášho konania. Vďaka je však aj zmena myslenia. Vnímanie krásy okolo seba. Prejavenie vďaky za to, čo máme, za svoj život. Vedie človeka k tomu, že dokáže ľahšie prijímať aj tie nepríjemnejšie veci. Prejaviť vďaku za svojich priateľov a rodinu znamená prijať ich takých, akí sú. Aj s ich chybami. Oni to cítia, vnímajú. Vidia, že ich bezprostredne prijímame. Vidia, že ich máme radi a nechceme ich meniť.

Ako som už skôr spomínal knihu Anjeli pre život, takisto som v nej pár dní dozadu čítal o anjelovi vďačnosti. Spomína príbeh o jednom manželskom páre, kde manželkin otec bol alkoholik. Modlil sa zaňho, aby sa zmenil. Prosili mnohých ľudí, aby sa takisto modlili, nech sa zmení. No nedialo sa tak. Odvážili sa však ďakovať za otca. Ďakovali za to, aký je. Vtedy otec pocítil, že je prijímaný taký, aký je a už nemal potrebu piť alkohol. Vďaka za to, aký je mu priniesla viac ako modlitby za to, aby sa zmenil. Často, keď sa modlíme za druhých, aby sa zmenili, aby neboli takí či onakí, je to skôr modlitbou proti ním, pretože sa ich snažíme sami pretvárať. Skúsme radšej za nich poďakovať. Možno potom, keď sa budú cítiť prijatí, sami si uvedomia svoje chyby, ktoré nevidia.

Možno zniem ako rojko, "snílek". Ja v tom nachádzam radosť. Aj v prírode. Keď sa rozhliadam a vidím tú krásu vôkol seba. Zelené lúky, sfarbené lesy, divú zver. V každom ročnom období. Za každého počasia. Mám rád slnko a teplo, ale milujem aj mráz. Milujem jasnú oblohu s azúrovým nádychom, ale takisto aj zimnú bielu oponu. Milujem dážď aj sneh. Som vďačný za to, že mám možnosť vidieť tú krásu, čo stvoril Boh. Som vďačný, že žijem a dýcham. Som vďačný za svoju rodinu a kamarátov. Vďaka, Bože!