equo

Sloboda. Pekné slovo, však? V súčasnosti mnoho ľudí hovorí, akú úžasnú máme slobodu. Slobodu slova. Slobodu v pohybe. Slobodu myslenia. Ja si však myslím, že v tejto dobe je však človek zajatý v okovách. Zajatý v okovách svojej mysle, svojho okolia... Skutočná sloboda podľa mňa spočíva v niečom inom.

Prvou zložkou je zriekanie. "Moderní človek" si povie, na čo sa zriekať? Často si nevieme niečo odoprieť. Niekedy ide len o maličkosti, niekedy nie. Odoprieť si kávu, cigaretu, alkohol, mäso... Nejde o to, odoprieť si to na stále. Seknúť s tým natrvalo. Podstatou je, naučiť sa, ukázať a dokázať, že nie som k tomu viazaný. Mnohí si však pod zriekaním predstavia askézu. Preto si treba uvedomiť, čo sa pod zriekaním skutočne skrýva. Úprimne, predstavte si napríklad svoje najoblúbenejšie jedlo. A predstavte si, že by ste ho mali mať každý deň na obed, prípadne aj na večeru. A že by ste ho jedli každý deň, celý týždeň, mesiac... Chutilo by vám? Mne rozhodne nie. No aj napriek tomu, často sa nechcem zriekať. Nechceme upustiť od niečoho, ukázať, že to nezväzuje náš život. Často však nezriekanie vedie človeka k tomu, že sa nemá z čoho tešiť. Všetko si berie plnými hrsťami. Je sýty. A sýtemu už nechutí. Zriekanie teda vedie človeka k schopnosti tešiť sa. Bez zriekania niet pôžitku. Bez zriekania niet slobody. Preto si myslím, že zriekanie patrí k jednému z dôležítých prvkov slobody.

Druhou zložkou slobody v mojom vnímaní je odpustenie. Ako často sme zatrpknutí voči iným. Nevieme odpustiť. Susedovi, kamarátom, kolegom v práci, manželovi / manželke, alebo dokonca aj súrodenci si často nevedia odpustiť. Ich srdcia sú zviazané a uväznené zlosťou, zatrpknutosťou, bolesťou... Nechcem hovoriť, že netreba sa hnevať, každému odpúšťať. Hnev je dôležitý. Pomáha prežiť vlastnú bolesť, uvedomiť si, že som zranený. Hnev očisťuje. Až keď pominie tento hnev, môžeme odpustiť. Ak sa stane skôr, ostáva v človeku rana. Ostáva niečo nevyjasnené. Až na konci hnevu sú moje pocity očistené, prípadne mám odstup k danej osobe. Odstup nie je zlý, ale treba si uvedomiť, aký je. Ak nás niekto raní, hneváme sa naňho, niekedy je potrebný ešte väčší hnev. Až potom sme schopní zo seba vytiahnuť nôž z rany. Mnoho ľudí ma v sebe rany, v ktorých sú nože stále zabodnuté. Nosíme ich týždne, mesiace ba až roky. Často je to preto, že sme ukončili fázu hnevu predčasne, čo nám neumožnilo spraviť si k danej osobe dostatočný odstup, nedalo nám to možnosť pozrieť sa na to z iného hľadiska, nedalo nám to možnosť odpustiť. Keď však hnev pominie, môžeme odpustiť. Odpustenie prináša oslobodenie. Odpustenie láme okovy. Ak je pre nás ťažké odpustiť, pozrime sa na Ježiša, ktorý v hodine svojej smrti povedal:"Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia."

V slobode je dôležitá aj voľnosť. Znie to ako synonymum, ale mám na myslí voľnosť v zmýšľaní a v konaní. Často sa bojíme niečo povedať, vyjadriť k niečomu, s čím naše presvedčenie nesúhlasí. Bojíme sa povedať kamarátovi, známemu, kolegovi...., že niečo čo robí nie je v našich očiach správne, pretože máme strach, že oň môžeme prísť. Máme obavy povedať čo si myslíme, pretože máme pocit, že by to druhí neprijali, že by na nás pozerali inak... Máme strach byť takými, aký sme. No keď začneme ukazovať slobodu svojej mysle, v očiach druhých nadobudneme hodnotu. Uvidia, že nemáme strach vystúpiť z radu, ísť proti prúdu. Ukážeme svoju hodnotu.

Toto všetko pre mňa znamená slobodu, ktorá dáva životodárnu energiu.